OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Koncertne mimoriadne silnú prvú polovicu roka de facto uzavrel viedenský koncert BORIS. Trojica Wata – Atsuo – Takeshi už vyše desať rokov potichu kľučkuje medzi žánrami, ctiac svoje korene, siahajúce od sedemdesiatok až po EARTH, no stále s prstom na pulze moderných trendov, ktoré akoby nenútene spoluvytvára.
Napriek nepredvídateľnosti, vďaka ktorej je takmer každý album či kolaborácia (s) BORIS očakávaný s napätím, držal celý set pohromade. BORIS patria k punkovým „aristokratom“, ničiacim sluchové ústrojenstvo publika za pomoci najmodernejších a najsofistikovanejších zbraní. Watin Les Paul, zapojený do monolitu zosilňovačov Orange, mohutný gong za Atsuom, Takeshiho dvojkrká (bas)gitara Gibson a efektové racky pred oboma gitaristami naznačovali, že varovania, ktoré v Szene rozmiestnili špeciálne na tento koncert a ktoré naliehavo odporúčali použiť štuple do uší, sú namieste.
Rovnako, ako stále aktuálna regulárna doska „Pink“, odštartoval celý koncert skladbou „Farewell“. S výnimkou krehkej titulnej skladby zo spolupráce s gitaristom vplyvných krajanov GHOST Michio Kuriharom („Rainbow“), sa niesla prvá polovica v znamení divokého, špinavého punk’n’rollu. Elegantná, drobná Wata s výrazom voskovej figuríny sa (okrem spevu v „Rainbow“) prakticky nepohla z miesta, takže show si zobral na svoje plecia Takeshi, výdatne podporovaný Atsuovým spevom a jeho hecovaním spoza batérie bicích. Skvele nazvučený koncert bol skutočným peklom, balansujúcim na hranici znesiteľnosti, no i tak si dokázal udržať spád, smer a zmysel. Dominantné nášupy z „Pink“ striedali jemnejšie skladby alebo intermezzá – kontrasty pripomenuli vystúpenie už spomínaných GHOST na tom istom mieste, miešajúce podobné zložky v opačnom pomere. Ťažiskovou časťou koncertu však bola polhodinová verzia skladby „Flood“, v duchu názvu gradujúcej od jemných vlniek až po zničujúci sonický záver, pri ktorom som si inštinktívne zapchával uši. „Sunnovský“ hlukový koniec (Wata stále bez pohybu, Takeshi predvádzajúci tanec s dvojkrkou partnerkou, kričiaci Atsou udierajúci celou silou do gongu) bol impozantným posledným slovom, ktoré podčiarkli dva či tri prídavky z „Heavy Rocks“, nesúce sa v zbesilom tempe na pódiu i pred ním – priamo vpred.
BORIS eklektickým setom potvrdili svoj status skupiny, ktorá dnes dokáže osloviť široké publikum – okrem fascinácie živelnosťou si v tvorbe Japoncov nájdu svoje i priaznivci komplikovanosti a solídnej inštrumentálnej „niveau“, i keď položenej na pokleslý oltár zvukového (prepytujem) bordelu. Napriek tomu BORIS nie sú žiadna sludgeová špina – i v tom najhlasnejšom mieste sa z hlukovej gule dali vypreparovať rafinovane pozlievané ingrediencie. Tvorbou tokijského tria sa navyše prelína sympatická niť odkazov, siahajúcich od používania metalovej symboliky (tričko BORIS s logom vychádzajúcim z loga VENOM i Atsuove paroháče) až po inšpiráciu hippie muzikou a estetikou („yesovský“ obal spolupráce s MERZBOW, obsahujúcej coververziu BEATLES a KING CRIMSON, ale i design vinylových edicií albumov BORIS, parodujúcich grafiku, kedysi používanú spoločnosťou Virgin). BORIS sú skrátka akýmsi prototypom globálnej kapely dneška, nonšalantne surfujúcej nielen na vlnách priestoru, ale i v čase.
Oblúkom na začiatok: vystúpenie GONZO bolo len predprípravou na koncert hlavných hviezd a akýmsi vzdaním holdu. Set Rakúšanov bol zmesou proto-drone-doomových riffov na spôsob raných EARTH, SUNN O))) alebo (neprekvapivo) BORIS, obohatených variabilným zvukom bicích, ktoré sa časom ukázali byť dominantným nástrojom, vynárajúcim sa z monotónnych „štvrťhodinových“ riffov. Aj vďaka dobrému zvuku a rozumnej dĺžke programu GONZO nesklamali a neporušili pravidlo, že v Rakúsku dokážu organizátori vybrať aj lokálny support s citom.
Playlist BORIS (bez prídavkov): Farewell, Rainbow, Pink, (skladba s názvom v japončine), Ibitsu, Sun Flower Rain, Just Abondoned My-Self, Flood
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.